Montessori metóda – fenomén alebo nutnosť škôlok?
Asi málokto dnes vie, ako vôbec vznikla Montessori metóda, ktorá je v posledných rokoch v škôlkach tak žiadaná. Čím viac prvkov montessori obsahuje škôlka, tým je uprednostňovanejšia. Ide len o fenomén alebo len o bežné aktivity? Poďme sa pozrieť ako vznikla vôbec táto metóda a kto je vlastne pani Montessoriová (celým menom Mária Montessori).
Mária Montessori bola významná talianska lekárka, antropologička a pedagogička, ktorá po práci s deťmi v psychiatrickej klinike si v roku 1907 otvorila Dom detí. V tomto dome pracovala s mentálne retardovanými deťmi zo sociálne slabších rodín.
Na základe ich pozorovania prišla na novú metódu prístupu k deťom a vymyslela nové pomôcky. Tie im pomohli získať znalosti a návyky na úrovni rovesníkov z vyšších sociálnych tried. Nielen vďaka ich starostlivosti a „ montessori“ prístupom a pomôckami, ale aj vďaka psychologickým metódam, dosiahli rýchlejší rozvoj v porovnaní predtým inteligentnejšími deťmi. Podstatne dôležitou súčasťou výchovy, ako to zdôrazňovala aj pani Montessori , bolo nechať dieťa primárne fungovať v prostredí a dovoliť mu používať to, o čo má záujem. Zároveň bolo dôležité, aby sprievodcovia, ako ich nazýva (u nás učiteľ), mali osobnostné predpoklady na prácu s deťmi. Iba človek, ktorý rozumie detskej duši, mu môže pomôcť napredovať.
Pamätáte si?
Každý rodič dobre vie a pamätá si na obdobie malých detí, kedy sa hrávajú radšej s obyčajnými vecami ako hračkami. Je to preto, lebo dieťa je očarené predmetmi, ktoré sa používajú na konkrétny účel a ktoré ešte aj videlo v rukách svojich rodičov. Fascinuje ho tento poznatok, že niečo sa môže na niečo použiť a čo videlo, si chce samo vyskúšať.
Veľakrát sa ale stane, že dieťa je až na náš pocit príliš „odvážne“. Nám sa práve v určitej chvíli môže stať, že mu určitý predmet vyberieme z ruky a odložíme ho na svoje miesto. Sme presvedčení, že ešte nie je čas, aby ich dieťa používalo. A čo s predmetmi, čo nemajú hľadať v rukách detí? Odložme ich na tie „správne miesta“, aby sme neskôr nemuseli dieťaťu zakazovať ich používanie.
Poznáte tento test?
Možno niektorí poznáte test, kde batoľaťu dajú 10 hračiek a 10 vecí – nehračiek. Porovnávajú, čo si dieťa prvé vyberie, keď mu na stolík ponúknu hračku a „nehračku“. Zaujímavé je (pre rodičov nič historicky prevratné), z 10 hračiek si malé dieťa vybralo skoro vždy nehračku, čiže obyčajnú vec v domácnosti. Napríklad, dievčatko si medzi bábikou a hrncom, vybralo hrniec, chlapček si medzi autíčkom a krabicou, vybral krabicu.
Lenže, čo nám hovorí tento test? Deti sa uspokoja aj s obyčajnými vecami, k životu by nepotrebovali milión hračiek. Stačí zopár hračiek a dieťa bude spokojné. Čím menej, tým lepšie. Áno, v tejto konzumnej dobe je veľmi ťažké si to predstaviť, ale dá sa to.
Vďaka pozorovaniu a naštudovanej psychológii to videla aj pani MM. Čím viac hračiek, tým väčší chaos v hlave. Vďaka pozorovaniu pani MM vytvorila sadu „ montessori hračiek“, na ktorých by sa niektorí pousmiali, a povedali by, že sú to len napodobneniny tých naozajstných. Áno, sú aj také. Dalo by sa povedať, že heslom by bolo, čím viac ú veci prístupné deťom, tým lepšie. Myslelo sa tým hlavne, že dieťa je malé a tomu sú prispôsobené aj niektoré veci – stoličky, stolíky, poličky, sušiak..Na druhej strane boli vypracované aj špeciálne pomôcky, ktoré uľahčili deťom učenie. Napríklad pre učenie číslic bola vyhotovená kartička so šmirgľovým povrchom a uvedeným číslom.
Vďaka naštudovanej psychológii pani lekárka veľmi dobre poznala, ako sa deti najrýchlejšie učia a práve preto uvedené pomôcky môžu pomôcť v napredovaní detí.
Na druhej strane, mali by sme tiež brať v úvahu, že tieto pomôcky boli vypracované primárne pre deti, ktoré boli zo slabších rodín. Týmto deťom sa rodičia nemohli dostatočne venovať. Nielenže nemali na nich čas ich pozorovať, zistiť, čo potrebujú a k tomu sa k nim adekvátne správať.
Prečo sú montessori metódy dnes tak populárne
Dalo by sa povedať, že ide nielen o trend, ale aj o pridanú hodnotu pre dieťa. Aspoň tak sa to prezentuje v dnešných časoch. Mamičky rady navštevujú populárne „montessori“ herničky alebo deti chodia do špecializovaných škôlok s montessori prístupom. Ono je to všetko v poriadku, ak sa ide v princípoch tohto učenia a nielen o „napodobneninu“, ktorá nemá žiadny význam pre dieťa a v podstate sa deti hrajú iba s „montessori“ hračkami a majú diskusiu.
O čom sa nehovorí
Montessori prístup sa prikláňa k nezávislosti dieťaťa. Vidieť to už na deťoch v troch rokoch, ktoré sú pre iných, ako to nazvala aj lekárka, drzé a nevychované. Lenže je to len pohľad ľudí na tieto deti. V pravom zmysle slova by sa dalo povedať, že deti, ktoré sú vychovávané vyslovene iba touto metódou od 2-2,5 roku (aj doma, nielen v zariadení), sú úprimné a „zneznormalizované“.
Normalizácia je presne to, čo sa deje vo všetkých zariadeniach, ktoré majú prikázať deťom, ako sa majú správať, ako nemajú vyjadrovať svoje myšlienky, ale len počúvať.
Treba vedieť počúvať, ale je dôležité vyjadriť aj svoj názor, čo sa bije s viacerými názormi odborníkov na výchovu.
Pre systém, ktorý funguje v krajine vyhovuje spôsob normalizácie, ktorý vyhovuje aj pre školský systém, pre „zneznormalizované“ deti sú tu školy pre nadané deti, súkromné školy alebo montessori škola.
Akým spôsobom potom vychovávať dieťa? Rodič pozná svoje dieťa a vie, čo ho zaujíma a preto by sa malo uberať aj týmto smerom. Tak, ako to zdôrazňovala aj doktorka a psychologička v jednej osobe, dôležitý je prístup k deťom a rozpoznanie ich potrieb.
Čo je naozaj dôležité?
Dôležité je, ako sa dieťa cíti v danom zariadní (t.j. v škôlke, či už v štátnej, či v súkromnej, s montessori prvkami alebo bez nich). Ak je prístup učiteľov/sprievodcov láskavý, napomáha v zdravý vývoj dieťaťa, povzbudzuje ho, má možnosť samostatnosti a aj možnosť „vybehať sa na čerstvom vzduchu“ a dieťa je šťastné, šťastný je aj rodič. Kto pozná svoje dieťa, vie, ako je na tom daná škôlka. Neexistuje len výborná súkromná škôlka, len výborná montessori škola, ale existujú v nich ľudia (učitelia, sprievodcovia,apod.), ktorí milujú svoju prácu a vtedy môžeme hovoriť o poslaní, ktoré je hlavne cítiť u detí, keď sa vracajú z daného zariadenia spokojné.
